My Fair Lady oslavuje 70 rokov: Od londýnskej pouličnej predavačky kvetov k muzikálovej legende
Oya Canli pripomína jej hviezdy, hudbu a nadčasový príbeh Elizy Doolittle.
Sedemdesiat rokov po tom, čo sa na Broadwayi prvýkrát objavila pouličná predavačka kvetov z Londýna, zostáva My Fair Lady jednou z najobľúbenejších klasík muzikálového divadla.
Nádherné kostýmy, iskrivé dialógy a nezabudnuteľné piesne očarúvajú divákov už celé generácie. Za všetkou tou eleganciou sa však skrýva príbeh, ktorý je prekvapivo aktuálny aj dnes.
Ako milovníčku muzikálového divadla ma vždy fascinovali inscenácie, ktoré nás dokážu nielen zabaviť, ale aj priviesť k zamysleniu nad svetom okolo nás.
A vždy, keď premýšľam o My Fair Lady, vynorí sa mi jedna otázka:
Kto vlastne rozhoduje o tom, čo z niekoho robí „dámu“?
Viac než len krásna premena
My Fair Lady vychádza z divadelnej hry Pygmalion Georgea Bernarda Shawa. Autorom libreta a textov piesní je Alan Jay Lerner, hudbu zložil Frederick Loewe.
Muzikál rozpráva príbeh Elizy Doolittle, londýnskej pouličnej predavačky kvetov, ktorej život sa zmení po stretnutí s profesorom Henrym Higginsom.
Higgins, odborník na fonetiku, je presvedčený, že dokáže Elizinu výslovnosť zmeniť natoľko, aby ju vyššia spoločnosť považovala za vojvodkyňu.
To, čo sa začína ako experiment s výslovnosťou, sa však čoskoro zmení na niečo oveľa zložitejšie.
Eliza sa učí hovoriť inak, elegantne sa obliekať a pohybovať sa vo svete, ktorý sa na ňu kedysi pozeral zhora. Čím viac sa však mení, tým naliehavejšie nás muzikál núti zamyslieť sa nad tým, čo vlastne skutočná premena znamená.
Stáva sa z Elizy niekto iný?
Alebo len postupne zisťuje, že si úctu zaslúžila už od začiatku?
Práve v tom pre mňa spočíva skutočná krása My Fair Lady.
Z Broadwaya do Hollywoodu: Dve nezabudnuteľné Elizy
Keď mala My Fair Lady 15. marca 1956 premiéru na Broadwayi, úlohy Elizy Doolittle sa ujala Julie Andrews. Jej partnerom v úlohe profesora Higginsa bol Rex Harrison.
Inscenácia zaznamenala mimoriadny úspech. Dočkala sa 2 717 predstavení a v roku 1957 získala cenu Tony za najlepší muzikál.
Julie Andrews vdýchla Elize pozoruhodnú kombináciu šarmu, humoru a speváckeho majstrovstva. Pomohla tak vytvoriť postavu, ktorá sa nezmazateľne zapísala do histórie muzikálového divadla.
Potom prišiel na rad Hollywood.
Filmová adaptácia z roku 1964 predstavila My Fair Lady ešte širšiemu publiku. Úlohu Elizy prevzala Audrey Hepburn, zatiaľ čo Rex Harrison sa vrátil ako profesor Higgins.
Film získal osem Oscarov vrátane ceny za najlepší film.
Za jeho úspechom sa však skrýva aj jeden z najzaujímavejších príbehov hollywoodskych muzikálov.
Hoci Audrey Hepburn počas nakrúcania naspievala svoje spevácke party, väčšinu jej spevu vo výslednom filme počujeme v podaní Marni Nixon, ktorej hlas sa už predtým stal dôležitou súčasťou niekoľkých slávnych hollywoodskych muzikálov.
Niektoré pôvodné spevácke pasáže Audrey Hepburn vo filme zostali, väčšinu Eliziných piesní však naspievala práve Nixon.
Tento príbeh ma obzvlášť fascinuje. Pripomína totiž, koľko rôznych umelcov sa môže podieľať na jedinom nezabudnuteľnom filmovom výkone.
A je tu ešte jedna pozoruhodná súvislosť.
Zatiaľ čo Audrey Hepburn privádzala Elizu na filmové plátna, Julie Andrews získavala úplne nový druh slávy vďaka Disneyho filmu Mary Poppins, ktorý mal premiéru takisto v roku 1964.
Za svoj výkon získala v roku 1965 Oscara za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe.
Dve mimoriadne umelkyne. Dve veľmi odlišné interpretácie významnej kapitoly muzikálovej a filmovej histórie.
Obe zanechali nezmazateľnú stopu.
Piesne, ktoré nikdy nezostarnú
Oslavovať My Fair Lady a nespomenúť jej hudbu by bolo takmer nemožné.
Len máloktorý muzikál nám dal toľko melódií, ktoré spoznáme už po prvých tónoch.
Je tu očarujúci optimizmus piesne Wouldn’t It Be Loverly?, radostné opojenie v I Could Have Danced All Night aj romantická túžba, ktorú v sebe nesie On the Street Where You Live.
A potom prichádza nádherne bujará Get Me to the Church on Time, víťazná eufória The Rain in Spain či horkosladká neha I’ve Grown Accustomed to Her Face.
Na týchto piesňach milujem predovšetkým to, ako prirodzene dokážu oživiť jednotlivé postavy.
Sú oveľa viac než len krásnymi melódiami alebo chytľavými muzikálovými číslami.
Každá z nich nám odhaľuje niečo z nádejí, frustrácií, objavov či emócií svojich hrdinov.
A dokonca aj po sedemdesiatich rokoch si zachovávajú schopnosť vyčariť divákom úsmev na tvári, nechať ich snívať a občas im aj trochu zlomiť srdce.
Práve v tom pre mňa spočíva čaro skutočne výnimočnej muzikálovej hudby.
Prečo je Eliza Doolittle dôležitá aj dnes
Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že Elizin príbeh nie je len o tom, ako sa naučiť hovoriť inak alebo sa cítiť sebavedomo v elegantných šatách.
Je to príbeh o identite.
Higgins učí Elizu, ako zapadnúť do spoločnosti, ktorá ľudí posudzuje podľa prízvuku, spôsobov a spoločenského pôvodu.
Kto však tejto spoločnosti dal právo rozhodovať o hodnote človeka?
Eliza si možno osvojí pravidlá vyššej spoločnosti, no jednou z najdôležitejších častí jej cesty je poznanie, že má aj svoj vlastný hlas.
A že si tento hlas zaslúži byť vypočutý.
Vzťah Elizy a Higginsa ma fascinuje predovšetkým preto, že nie je vždy príjemný ani jednoduchý. Higginsovo presvedčenie o vlastných schopnostiach často ponecháva len málo priestoru pre Elizine pocity a nezávislosť.
Eliza však postupne začína spochybňovať spôsob, akým sa k nej správa.
Jej premena už nie je len o tom, čo ju Higgins dokáže naučiť.
Stáva sa príbehom o tom, čo od života chce ona sama.
A práve preto verím, že My Fair Lady dokáže oslovovať aj súčasné publikum.
Otázky spoločenských tried, postavenia žien a mužov, jazyka a moci totiž rozhodne nepatria iba do Londýna začiatku 20. storočia.
Aj dnes si o ľuďoch vytvárame predstavy podľa toho, ako hovoria, odkiaľ pochádzajú alebo nakoľko zodpovedajú našim očakávaniam.
Elizin príbeh mi pripomína, že zmeniť spôsob, akým nás vidia ostatní, by nikdy nemalo znamenať zabudnúť, kým skutočne sme.
Sedemdesiat rokov neskôr: My Fair Lady v roku 2026
V roku 2026 oslavuje My Fair Lady sedemdesiat rokov od svojej broadwayskej premiéry. Muzikál pritom stále nachádza nový život na javiskách po celom svete.
V Sydney Opera House sa od 16. do 31. októbra konala špeciálna jubilejná séria predstavení, ktorá austrálskym divákom pripomenula tento slávny príbeh v inscenácii vychádzajúcej z naštudovania z roku 2016, ktoré režírovala samotná Julie Andrews.
Na tomto prepojení je niečo mimoriadne krásne.
Umelkyňa, ktorá ako prvá priviedla Elizu k životu na Broadwayi, sa po rokoch k muzikálu vrátila ako režisérka a pomohla jeho svet predstaviť ďalšej generácii divákov.
Škótske Pitlochry Festival Theatre medzitým pripravuje vlastnú inscenáciu, ktorá sa bude hrať od 21. novembra do 31. decembra 2026.
V réžii Marie Friedman sa predstavia Alan Cumming ako profesor Henry Higgins a Verity Power v úlohe Elizy Doolittle.
Je úžasné sledovať, ako muzikál s takou bohatou históriou stále inšpiruje k novým interpretáciám.
Iní predstavitelia, iné javiská a ďalšie generácie divákov.
Základné otázky však zostávajú rovnaké.
Čo znamená niekam patriť? Nakoľko by sme sa mali meniť, aby nás ostatní prijali? A kto má právo hovoriť nám, kým by sme sa mali stať?
Muzikálová legenda, ktorá má stále čo povedať
Keď premýšľam o tom, prečo si My Fair Lady zachováva svoje čaro aj po sedemdesiatich rokoch, vybavia sa mi Julie Andrews, Audrey Hepburn a nezabudnuteľné melódie autorskej dvojice Lerner a Loewe.
Spomeniem si na nádherné kostýmy, elegantné tanečné sály a humor, vďaka ktorému je sledovanie tohto muzikálu takou radosťou.
Ale zo všetkého najviac myslím na Elizu.
Na mladú ženu, ktorá vstúpi do sveta odhodlaného určovať, ako má hovoriť, ako sa má správať a ako má pôsobiť na svoje okolie.
A ktorá postupne zisťuje, že jej vlastný hlas má väčšiu hodnotu než očakávania kohokoľvek iného.
Sedemdesiat rokov po broadwayskej premiére nám My Fair Lady pripomína, že skvelý muzikál môže byť zároveň nádhernou zábavou aj prekvapivo podnetným príbehom.
Pretože stať sa dámou nikdy nebolo tým najdôležitejším v Elizinom príbehu. Oveľa dôležitejšie bolo nájsť svoj vlastný hlas.
Fotogaléria