Evita: Od Madonny po Rachel Zegler

Evita ponúka výrazne zdramatizovaný pohľad na vzostup Evy Perón — od ambicióznej mladej ženy v Argentíne až po obdobie, keď sa ako manželka prezidenta Juana Peróna stala prvou dámou krajiny a jednou z jej najvýraznejších verejných osobností.

Muzikál Andrewa Lloyda Webbera a Tima Ricea vznikol najprv ako album vydaný v roku 1976 a o dva roky neskôr sa dostal na londýnsky West End. Vďaka takmer úplne spievanej forme a okamžite rozpoznateľnej hudbe sa stal jedným z najvýraznejších spoločných diel tejto autorskej dvojice.

Od albumu na javisko

Album Evita vyšiel v novembri 1976 a part Evy na ňom naspievala Julie Covington. O dva roky neskôr mala javisková inscenácia premiéru v londýnskom Prince Edward Theatre s Elaine Paige v titulnej úlohe.

Už od začiatku muzikál spájal osobný príbeh s témami ambícií, slávy, moci a verejného obrazu — teda s motívmi, ku ktorým môžu rôzne inscenácie aj predstaviteľky Evy pristupovať zakaždým trochu inak.

Práve možnosť znovu a znovu tento príbeh interpretovať je podľa mňa jedným z dôvodov, prečo zostáva Evita taká fascinujúca.

Madonna a filmová Evita

Ešte širšiemu publiku muzikál predstavila filmová adaptácia Alana Parkera z roku 1996. Evu Perón v nej stvárnila Madonna, Che Antonio Banderas a Juana Peróna Jonathan Pryce.

Obsadenie Madonny vyvolávalo kontroverzie už dlho pred uvedením filmu, predovšetkým v Argentíne, kde Eva Perón zostávala politicky aj kultúrne mimoriadne významnou osobnosťou. Časť peronistov nakrúcanie odmietala a po Buenos Aires sa objavovali protestné nápisy namierené proti Madonne aj režisérovi Alanovi Parkerovi.

Madonna sa na úlohu intenzívne pripravovala. Po príchode do Argentíny sa stretávala s ľuďmi, ktorí Evu a Juana Perónovcov osobne poznali, a snažila sa lepšie pochopiť Evinu osobnosť aj jej život.

Jej obsadenie zároveň otvorilo širšiu diskusiu. Dokáže jedna z najväčších popových hviezd svojej doby obstáť v úlohe, ktorá už bola úzko spojená s muzikálovými herečkami, ako boli Elaine Paige či Patti LuPone?

Práve táto otázka bola jednou z vecí, ktoré z filmu urobili takú veľkú udalosť.

Madonnino podanie „Don't Cry for Me Argentina“ sa stalo jedným z najvýraznejších momentov filmu. Pieseň „You Must Love Me“, napísaná špeciálne pre filmovú verziu, neskôr získala Oscara za najlepšiu pôvodnú pieseň.

Nová Evita v London Palladiu

Takmer tri desaťročia po filme sa Evita v roku 2025 vrátila na londýnsky West End v novej inscenácii režiséra Jamieho Lloyda.

Rachel Zegler hrala Evu, Diego Andres Rodriguez Che a James Olivas Juana Peróna. Inscenácia sa v London Palladiu hrala od júna do septembra 2025.

Lloyd k muzikálu pristúpil úplne inak než tradičné historicky ladené inscenácie.

Namiesto detailného vytvárania Argentíny štyridsiatych a päťdesiatych rokov využil ostré svetlo, výraznú choreografiu, živú hudbu, kamery a atmosféru, ktorá miestami pripomínala skôr súčasný koncert.

Ešte väčší dôraz tak dostáva Eva ako interpretka a verejná osobnosť — žena, pri ktorej sa jej obraz postupne stáva takmer rovnako dôležitým ako človek, ktorý sa za ním skrýva.

Balkón, o ktorom sa hovorilo

Najdiskutovanejší nápad celej inscenácie prišiel počas „Don't Cry for Me Argentina“.

Rachel Zegler totiž pieseň nespievala na javisku Palladia. Vyšla na skutočný vonkajší balkón divadla a spievala ľuďom zhromaždeným dole na Argyll Street.

Platiace publikum vnútri divadla medzitým sledovalo jej vystúpenie prostredníctvom živého prenosu na obrazovke.

Publikum na tento nápad reagovalo veľmi rozdielne.

Niektorí diváci sa pýtali, prečo sa jeden z najslávnejších momentov muzikálu fyzicky odohráva mimo divadla, zatiaľ čo oni ho sledujú iba na obrazovke.

Iní tento nápad považovali za mimoriadne pôsobivý — a zároveň dokonale zodpovedajúci muzikálu, ktorého dôležitou súčasťou sú sláva, verejný obraz, politická okázalosť a vzťah verejnej osobnosti k davu.

Dobové médiá zachytili oba tieto pohľady.

Pre mňa bolo práve toto napätie jednou z vecí, ktoré robili inscenáciu takou zaujímavou.

Hudba v srdci Evity

Nech sa jednotlivé inscenácie menia akokoľvek, hudba zostáva srdcom Evity.

„Buenos Aires“, „Another Suitcase in Another Hall“, „High Flying, Adored“ a, samozrejme, „Don't Cry for Me Argentina“ ukazujú, prečo zostáva hudba Lloyda Webbera a Ricea taká rozpoznateľná aj takmer päťdesiat rokov po vzniku muzikálu.

Piesne nie sú len sprievodom Evinho príbehu. Zachytávajú jej ambície, premenu verejného obrazu aj svet, ktorý sa okolo nej postupne vytvára.

A každá nová predstaviteľka do nich prináša niečo iné.

Mnoho podôb Evy

Fascinuje ma, koľko rôznych podôb už Eva dostala na javisku aj vo filme.

Elaine Paige, Patti LuPone, Madonna aj Rachel Zegler k tejto postave pristúpili každá inak, zatiaľ čo základný príbeh Evity zostáva rozpoznateľný.

Každá interpretácia pritom nevyhnutne mení spôsob, akým Evu vnímame.

Pre mňa pôsobila Evita vďaka Rachel Zegler úplne nanovo.

Do divadla som išla so znalosťou najslávnejších piesní aj ikonickej filmovej verzie s Madonnou. Keď som však príbeh videla naživo, oveľa viac som si uvedomila, akú silu má sledovať Evin vzostup, ambície a premenu priamo pred sebou.

Rozmer inscenácie v Palladiu, choreografia, svetlá a výkon Rachel Zegler dali príbehu bezprostrednosť, ktorú som pri sledovaní filmu nikdy nezažila.

A možno práve preto Evita zostáva takým silným muzikálom: každá nová Eva nám ponúka ďalší spôsob, ako vnímať ženu ukrytú za touto legendou.

Inscenácia Evity v réžii Jamieho Lloyda sa v London Palladiu hrala od 14. júna do 6. septembra 2025.